Prehra Branislava Ondruša vo voľbách do KOZ: Lekcia pre odbory
Branislav Ondruš, europoslanec za stranu Hlas, sa nedávno pokúsil presadiť svoju kandidatúru na post predsedu Konfederácie odborových zväzov (KOZ) v situácii, kde sa jeho protivníčka, Monika Uhlerová, snažila etablovať svoje vízie odpolitizovania a modernizácie odborového hnutia. V konečnom hlasovaní Ondruš prehral, keď získal 71 hlasov oproti Uhlerovej, ktorá obdržala 81.
Prekvitajúca diskusia o výzvach, ktorým odborové zväzy čelili, sa ukázala ako kľúčová. Ondrušovi sa zdalo, že má vyžraňovanie víťazstva vo vrecku, avšak jeho prejavy a nedostatočné odpovede na otázky delegátov, najmä ohľadom jeho príslušnosti k odborom, mu uškodili. Jeho nonšalantnosť týkajúca sa členstva a zmyslu pre politické ťaženie viedli k sklamaniu medzi delegátmi a skutočnému odradeniu ich podpory.
Politizácia a budúcnosť odborov
V súčasnej situácii sa zdá, že odbory strácajú svoj vplyv, keď zastupujú iba približne 15 % zamestnancov, prevažne vo veľkých podnikoch. Mnohí zamestnanci z malých a stredných podnikov nemajú žiadnu predstavu o tom, ako ich odbory môžu ochrániť alebo zastupovať ich záujmy. Otázkou zostáva, či má zmysel, aby existovali odbory v klíme, kde sa zamestnanci cítia marginálne a nepočutí, a prečo prestali byť relevantné pre širokú verejnosť.
Ako teda zareagujú odbory na vývoj trhov a na potreby dnešných zamestnancov? Lekári, učitelia a iné profesie s nevyhnutne vysokou vyjednávacou pozíciou vytvárajú tlak vo forme svojich požiadaviek na lepšie platy a podmienky, čo prináša opäť otázku o tom, čo s nárokmi tých, ktorí nemajú silu a podporu na to, aby sa prebojovali v štruktúrach odborov.
Dopad na budúcnosť
Čo bude dômyselnejšie, je nejasné. Na jednej strane, Ondrušova prehra môže signalizovať novú éru pre odborové hnutie, ale otázka, ako túto zmenu využiť, zostáva otvorená. Ak sa KOZ len postupne prepadá do úzadia a zostáva uzavretým priestorom ľudí, ktorí dávno stratili kontakt srealitou dnešnej pracovnej sily, môže to byť zničujúce nielen pre ich vlastné záujmy, ale aj pre distribúciu síl v celom hospodárstve.
Na to, aby sa odbory stali opäť silným partnerom vo vyjednávaní a ochrannej sile zamestnancov, je nevyhnutné zamyslieť sa nad svojím poslaním, nad tým, ako môžu zreálniť svoj význam, a v konečnom dôsledku zdať sa užitočnými pre všetkým pracujúcim, vrátane tých, ktorí sú v najzraniteľnejších pozíciách v oblasti zamestnanosti.
Bez toho, aby prešli podstatnou transformáciou, hrozí, že odbory sa ocitnú na okraji verejného záujmu, obklopené mnou v ich vlastnej ulite, kde bude otázne, či bude dôležité, kto ich vedie, alebo nie.
