Generálny prokurátor Maroš Žilinka vzbudzuje čoraz viac podozrení. Odkiaľ pramení jeho náhla aktivita?
V lete 2024 predložil poslanec za stranu Smer Daniel Karas návrh na doživotnú rentu pre generálneho prokurátora vo výške 5 000 eur po štyroch rokoch vo funkcii. Tento nápad sa na prvý pohľad javí ako nepraktický vtip, no jeho reálne dôsledky by mohli mať ďalekosiahly dopad na slovenskú politiku, čo nikto vpred nepredpokladal.
Skúmaním návrhu Karasa je zrejmé, že jeho úmyslom bolo ilustrovať psychické a odborné nároky na pozíciu generálneho prokurátora, avšak nevysvetlil, prečo by mal mať nárok na rentu už po štyroch rokoch výkonu funkcie. Navyše, prokurátori majú možnosť živiť sa ako advokáti po ukončení svojho mandátu, čo vyvoláva otázky o opodstatnenosti akýchkoľvek výsluhových dôchodkov. Návrh napokon nep prešiel Národnou radou, pretože bol jasne orientovaný na Maroša Žilinku, súčasného generálneho prokurátora.
Obavy z tohto zákona pre vládu boli opodstatnené, pretože by sa naozaj mohlo obrátiť proti Robertovi Ficovi a jeho partii. Napriek zamietnutiu návrhu sa však situácia medzi generálnym prokurátorom a vládou vyostrila. Žilinka, ktorý predtým podporoval politiku predchádzajúcej koalície, sa začal orientovať na vyšetrovanie nelegálnych praktík v najvyšších kruhoch.
V posledných mesiacoch generálny prokurátor inicioval celý rad konaní pred správnymi súdmi a vyzval na zrušenie personálnych rozkazov voči policajtom z „čurillovskej“ skupiny. Tieto akcie, vyvolané Matúšom Šutajom Eštokom na jeseň 2023, priniesli bitku medzi Žilinkom a vládou, pričom sa preniesli na súdne vyrovnávanie síl.
Čoraz častejšie sa kladie otázka, kto vlastne kontroluje rozhodnutia generálneho prokurátora, ktorý bol zvolený na sedem rokov. Rozdelenie medzi prokuratúrou a polície je značne vyhrotené, pričom jedni vidia „čurillovcov“ ako vzor boja proti korupcii, zatiaľ čo druhí ich považujú za policajtov, ktorí zneužívajú svoje právomoci. Takéto rozdelenie názorov vyvoláva otázku o legitímnosti autority generálneho prokurátora.
Historicky mali generálni prokurátori vždy svoje kontroverznosti, spomeňme Dobroslava Trnku alebo Dušana Kováčika. Maroš Žilinka bol vnímaný ako právnik s dobrým menom, avšak jeho činnosť po nástupe na čelo prokuratúry mnohých prekvapila. Používanie paragrafu 363 vyvolalo rozporuplné názory a obavy, že sa pre politické ciele varí všetko okolo neho.
Je zjavné, že Žilinka má veľkú zodpovednosť a jeho náhle zvýšenie aktivity otvára znovu tému reformy prokuratúry. Je otázne, do akej miery je nehynúca povesť, ktorú si budoval po celý život, zaslúžená a z akých osobných impulzov jeho rozhodovania pramení. V demokratickom prostredí sú podobné otázky zásadné a spýtajú sa na ne všetci občania a ich nároky na spravodlivosť.
