Život a jeho prirodzené hranice
Ako dlho by mohol človek žiť, ak by medicína dokázala eliminovať väčšinu známych príčin starnutia a smrteľných ochorení? Na túto otázku sa pokúsili odpovedať vedci zo Skolkovského inštitútu vedy a technológií v Moskve prostredníctvom nového vedeckého modelu. Ich výskum, publikovaný vo vedeckom časopise NPJ Aging, naznačuje, že aj v hypotetickej situácii bez rakoviny, infarktov či iných chorôb by ľudský život nemusel dosiahnuť nesmrteľnosť. Vedci dospeli k záveru, že biologická hranica ľudského života je definovaná hromadením genetických zmien v bunkách organizmu, ktoré sa časom stávajú nezvratnými.
Hypotetická dĺžka života
Podľa odhadov by mohol priemerný životný čas za ideálnych podmienok trvať približne od 146 do 194 rokov. Tento odhad sa opiera o predpoklad, že všetky opraviteľné faktory starnutia a smrti by boli odstránené, no nedochádzalo by k zastaveniu prirodzených genetických zmien DNA. Tieto zmeny, nazývané somatické mutácie, sa začínajú vytvárať už pri počatí a počas života sa hromadia v bunkách organizmu, čo môže viesť k ich poškodeniu.
Mechanizmus starnutia
Somatické mutácie vznikajú v dôsledku chýb pri delení buniek a môžu, hoci väčšinou nezaznamenateľne, ovplyvniť fungovanie tkanív a orgánov. V priebehu času sa tak môže uzbierať množstvo genetických chýb, ktoré narušia normálne fungovanie buniek. Problém zostáva najmä v situáciách, keď sa v jednom tkanive alebo orgáne objavia nevhodné kombinácie mutácií, čo môže prispieť k vzniku závažných ochorení, ako je rakovina. Hoci naše telo disponuje mechanizmami na opravu DNA a na obnovu poškodených buniek, ich efektivita nie je neobmedzená a líši sa v závislosti od typu orgánu.
Kľúčové orgány a ich úloha
Regeneračné schopnosti organizmu sa líšia medzi jednotlivými orgánmi; napríklad pečeň a pľúca majú schopnosť nahrádzať poškodené bunky do veľkej miery, zatiaľ čo v mozgu a srdci je regenerácia obmedzená. Podľa modelu vedcov by to mohlo mať zásadný vplyv na konečnú hranicu ľudského života. V priebehu času by sa nahromadené mutácie v týchto kľúčových orgánoch stali natoľko vážnymi, že by bunky prestali plniť svoje základné funkcie.
Obmedzenia a budúcnosť výskumu
Aj keď výsledky vedcov naznačujú zaujímavé možnosti, autori ich štúdie varujú pred predčasnými závermi. Profesor molekulárnej biogerontológie Joao Pedro de Magalhaes z Birminghamskej univerzity označil model ako spekulatívny, pretože zohľadňuje len jeden z možných mechanizmov starnutia. Starnutie môže byť spôsobené nielen akumuláciou genetických chýb, ale aj zmenami v tom, ako sú bunky biologicky „naprogramované“. V budúcnosti by mohlo prísť k preprogramovaniu bunkových mechanizmov, čo by teoreticky mohlo predĺžiť ľudský život na aj niekoľko tisíc rokov, avšak tieto myšlienky zatiaľ zostávajú hypotetické.
Vyžaduje sa absolútne pochopenie starnutia
Na záver sa vedci zhodujú v tom, že kľúčovým faktorom je hlbšie pochopenie starnutia. Pred nami ostáva veľa otázok a nejasností, a skutočným cieľom by malo byť prehlbovanie nášho chápania toho, prečo starneme, a aké faktory všetky pôsobia na náš biologický organizmus.
