Neznáma história: Kontroverzná udalosť, ktorá dodnes rozdeľuje Izraelčanov a Palestínčanov
Izrael si nedávno pripomenul 78. výročie svojho vzniku, ktorý oslavuje ako Deň nezávislosti. Tento deň, viazaný na vyhlásenie štátu v roku 1948, je známy vojenskými prehliadkami, koncertami, ohňostrojmi a rodinnými stretnutiami, pričom je pre mnohých Židov symbolom národného sebaurčenia, najmä po tragédii holokaustu. Zároveň je však tento deň pre Palestínčanov odlišným míľnikom – začiatkom Nakby, teda Katastrofy, ktorá priniesla masívne vysídľovanie a stratu domovov počas konfliktu, ktorý Izraelčania nazývajú vojnou za nezávislosť.
Palestínska perspektíva považuje vznik Izraela za kolonizačný projekt, ktorý je neodmysliteľne spojený s útlakom ich obyvateľstva, ktoré žilo na území pred rokom 1948. Už desaťročia pred vyhlásením štátu organizovali sionistickí nacionalisti prísť do Palestíny a vybudovať židovský štát. Títo nacionalisti však netvorili väčšinu židovskej populácie a ich ciele nereprezentovali vôľu širokých vrstiev. Po druhej svetovej vojne došlo k realizácii plánu Dalet, ktorý zahŕňal násilné vyháňanie palestínskeho obyvateľstva a likvidáciu palestínskych dedín.
Téma Nakby ostáva pre väčšinu Izraelčanov veľmi citlivá a často tabuizovaná. Mnohé generácie sa zdráhajú pomenovať udalosti, ktoré predchádzali a nasledovali po vzniku štátu. Oficiálny naratív hovorí, že Palestínčania odišli dobrovoľne, čo vyvoláva obavy zo skúmania vlastných dejín. Až do roku 1980 bola aktívna politika obmedzujúca zverejňovanie dokumentov o vysídľovaní a vojnových zločinoch, pričom v roku 2011 bol dokonca prijatý Zákon o Nakbe, ktorý poskytuje sankcie voči organizáciám pripomínajúcim tento deň ako deň smútenia.
Dokumentárny film „Tantura” izraelského režiséra Alona Schwarza, ktorý mal premiéru v roku 2022, sa venuje tejto problematike a udalostiam z vojny za nezávislosť. Film sa zameriava na incident z 23. mája 1948, kedy izraelská brigáda Alexandroni obkľúčila palestínsku dedinu Tantura a v následnej operácii dôjde k zmasakrovaniu miestnych obyvateľov. Podľa svedectiev z roku 1948 malo byť v Tanture zabitých približne 200 ľudí, pričom niektorí účastníci, po rokoch, len neochotne priznávajú existenciu násilia voči palestínskym mužom.
Film taktiež prezrádza, ako sa izraelskej spoločnosti, s podporou štátu, armády a akademických kruhov, podarilo potláčať historickú pamäť palestínskeho obyvateľstva. Dokument ukazuje predpísané naratívy a snaží sa sprostredkovať hlasy obetí. Udalosti masakru v Tanture nie sú osamotené; podobné incidenty sa diali aj na iných miestach a existujú mnohé svedectvá palestínskeho obyvateľstva, ktoré však izraelská strana odmieta priznať.
Izrael, rovnaký ako mnohé iné krajiny, sa vyhýba ucteniu si problematických aspektov svojej histórie. Na porovnanie, Nemecko vykonáva vzdelávanie a osvetu o svojich temných dejinách prostredníctvom múzeí a pamiatnikov. Dalo by sa predpokladať, že Izrael by mohol nasledovať tento model a vytvoriť pamätník palestínskym obetiam z roku 1948, čo by prispelo k vzájomnému porozumeniu a poznaniu histórie z oboch pohľadov. Nepredstavuje to len snahu o uznanie minulosti, ale aj o vytvorenie cesty k spravodlivejšej budúcnosti.
