Pravda o konsolidácii: Kto na nej zarába?
Rok 2026 so sebou prináša výzvy a otázky, ktoré sa týkajú konsolidácie verejných financií. Ekonómovia, ako je Peter Takáč, filozof, upozorňujú na paradoxnú logiku, ktorú táto konsolidácia obnáša. Upozorňujú, že škrty v sociálnych výdavkoch bez adekvátneho investovania do hospodárstva sa nielenže neospravedlňujú, ale môžu z dlhodobého hľadiska výrazne zhoršiť ekonomickú situáciu a zvýšiť štátny dlh.
Diskusia sa často zúžila na obviňovanie pracujúcich z inflácie, pričom sa prehliada fakt, že za zvyšovaním cien stoja predovšetkým zisky spoločností a rozhodnutia vrcholového manažmentu. Tento naratív, ktorý ospravedlňuje zvyšovanie úrokových sadzieb a škrtanie sociálnych výdavkov, pokazil pohľad na skutočnú dynamiku, ktorá ovplyvňuje ekonomický rozmach a blaho jednotlivca.
Klasická monetárna politika, keď centrálne banky zvyšujú úrokové sadzby, má priamy dopad na životnú úroveň pracujúcich, ktorí sa ocitajú pod tlakom zvyšovania nákladov na život. Politika šetrenia v oblasti školstva a zdravotníctva, odôvodnená potrebou konsolidácie verejných financií, ignoruje dôležité aspekty, ako sú vyššie náklady na život a klesajúce životné štandardy.
Ekonomika sa stáva zložitou záležitosťou, kde záujmy elít prevyšujú záujmy širokej populácie. Ako uviedla talianska ekonómka Clara Matteiová, logika zisku korešponduje so škrty v sociálnych službách, pričom sa vyžaduje od pracujúcich, aby sa prispôsobili a zamerali sa na prežitie. To vedie k menšej organizovanej snahe o zlepšenie životných podmienok, pretože pracujúci sú nútení tráviť viac času v zamestnaní a menej sa angažovať v sociálnych aktivitách.
Pracujúci sú tak vykresľovaní ako obete inflácie, zatiaľ čo si v skutočnosti zaslúžia pozornosť a podporu. Zatiaľ čo štát poskytuje prostriedky zbrojárskym a energetickým spoločnostiam, na podporu sociálnych služieb sa vynakladajú nedostačujúce prostriedky. Konsolidácia funguje primárne v prospech kapitálových elít a nie v prospech tých, ktorí skutočne potrebujú pomoc.
Celé politické spektrum, bez ohľadu na ideológiu, sa zaoberá otázkou konsolidácie a pripisuje hlavnú zodpovednosť za ekonomické problémy jednotlivcom. Kritika tejto politiky sa mierne posúva, no skutočná zmena vyžaduje spoločenský tlak a politickú vôľu. Technokrati nemôžu sami iniciovať zmeny, ktoré by sa dotkli fundamentálnych aspektov ziskov, ktorých sa kapitál väčšinou nevzdáva dobrovoľne.
Vyžaduje sa teda globálny pohľad na ekonomické otázky, ktorý by zohľadnil, ako rôzne opatrenia ovplyvňujú jednotlivé skupiny. Konsolidácia verejných financií je potrebná, avšak mala by byť zameraná na podporu väčšiny, nie elit. Politické rozhodovanie a ekonomické prax by mali reflektovať skutočné potreby obyvateľstva, aby sa predišlo prehlbovaniu medziťažnosti a sociálnej nerovnosti.
